Hoci sa upokujete, ze stav je len docasny, nie ste schopny sa nadychnut. Preco vlastne? Problemy v praci, skole? Do vyvrtky vytacajuce, nikam veduce rozhovory doma? Nikto z priatelov nema cas? Rozisli ste sa s niekym, koho ste pokladali za "najvacsiu lasku svojho zivota"?
Dovody mozu byt rozne. Napriek zlemu a rusivemu pocitu, stale dufate, ze sa predsa niekto objavi a mozno......mozno vylepsi naladu alebo zaplni vase prazdne vedomie.
Neprestavajte dufat. Vzdy tu niekto je. Nemusi to byt priatel, kamarat, rodic. Mozno je to iba niekto, koho obcas stretnete. Niekto, kto vam dokaze vykuzlit aspon maly, slaby usmev na tvari, napriek tomu rucajucemu sa svetu, alebo iba hluposti(ktora sa prave zda ako nekonecna smrtelna agonia:-). Mozno je to niekto, kto by vam ani vo sne na um neprisiel.
Kamarat mi raz povedal, ze nas svet je okrasleny malickostami a optimizmus vitazi. A viete co? Mal absolutnu pravdu :-)
